pondelok 11. mája 2009

David Duke o holokauste

V predchádzajúcom článku som sľúbil, že sa budem venovať argumentom popierajúcim holokaust, ktoré uvádza David Duke vo svojej knihe Moje Probuzení v 23. kapitole pod názvom „Otázka holocaustu“. Posnažím sa teda stručne reagovať aspoň na väčšinu z nich. Určitou nevýhodou je, že v tejto kapitole Duke neudáva zdroje všetkých svojich tvrdení a teda občas bolo obtiažne na ne reagovať.

Na začiatku spomínanej kapitoly Duke píše o bombardovaní Drážďan spojeneckým letectvom v roku 1945. Pri krátkom výklade tejto udalosti sa dopúšťa toho, čo neskôr vyčíta historikom holokaustu a to nepresné počty obetí. Duke píše: „Po vzdušnom útoku zahynulo zhruba 100 000 ľudí.“ (str. 463) Tento údaj nie je pravdivý podľa historických výskumov, ktoré uvádzajú počet obetí 25 000 až 35 000. Duke sa odvoláva na knihu Davida Irvinga Destruction of Dresden (česky: Skáza Drážďan).1 Nadsadené počty obetí v tomto prípade nie sú u popieračov ničím novým, aj keď tak vehementne kritizujú to isté pri obetiach holokaustu.

Ďalej na strane 468 sa Duke pozastavuje mimo iného nad tým, že v roku 1956 sa v encyklopédií Brittanica nespomína "slovo holokaust". Avšak je pomerne známe, že toto slovo sa začalo používať na označenie genocídy Židov počas druhej svetovej vojny až koncom 60. rokov.

Nasleduje kritika norimberských procesov a po nej sa Duke konečne dostáva k "vážnejším" argumentom proti všeobecne akceptovanej histórií holokaustu. Kritizuje výpovede Rudolfa Hoessa, bývalého veliteľa koncentračného tábora Osvienčim. Duke píše: "Hoess vo svojom údajnom priznaní uviedol, že v Osvienčime zplynovali viac než 2,5 milióna Židov. Takmer všetky autority na holokaust, vrátane súčasného riaditeľa múzea a centra v osvienčimskom tábora, Dr. Francizka Pipera, teraz hovoria, že to bolo 1,2 mióna. Prečo by mal Hoess klamať?" (str. 474) Ide o výpovede Hoessa pre Medzinárodným vojenským tribunálom v apríli 1946. A k týmto počtom sa Hoess vrátil vo svojich pamätiach, ktoré napísal v poľskej väznici počas jeho procesu pred poľským Najvyšším ľudovým tribunálom. Hoess spomína: "V predchádzajúcich výsluchoch som uviedol, že počet Židov deportovaných do Osvienčima k likvidácií bol dva a pol milióna. Tentočísalný údaj pochádza od Eichmanna, ktorý ho uviedol môjmu predstavenému. gruppenführerovi Glücksovi, keď bol krátko pred obkˇľúčením Berlína povolaný k RFSS. Eichmann resp. jeho stály zástupca Günther boli jediní, ktorí vôbec mali k dispozícií údaje o celkovom počte likvidovaných. V Osvienčime museli byť všetky materiály, z ktorých by bolo možné urobiť si predstavu o týchto počtoch, podľa rozkazu RFSS po každej väčšej akcií spálené. (...) Predstavu si bolo možné urobiť len z Eichmannových príručných materiálov. (…) Ja sám som celkový počet nikdy nepoznal, nemám sa ani o čo oprieť, aby som ich mohol uviesť. Pamätám si už len počty týkajúce sa väčších akcií, ktoré mi niekoľkokrát oznámil Eichmann alebo jeho poverenci.

Z Horného Sliezska a Generálneho gouvernementu
250 000
Z Nemecka a Terezína
100 000
Z Holandska
95 000
Z Belgicka
20 000
Z Francúzska
110 000
Z Grécka
65 000
Z Maďarska
400 000
Zo Slovenska
90 000

Čísla týkajúce sa menších akcií si už nepamätám, v porovnaní s vyššie uvedenými počtami boli bezvýznamné. Počet 2 1/2 milióna považujem za nadsadený. Možnosti likvidácie mali aj v Osvienčime svoje hranice."2

Z citovaného teda vyplýva, že číslo 2,5 milióna splynovaných obetí mal Hoess len sprostredkovane a presné číslo nevedel. A ak zrátame čísla z „väčších akcií“, tak dostaneme počet 1 130 000 obetí, čo sa viac menej zhoduje aj so súčasnými odhadmi. Treba však dodať, že počty deportovaných z jednotlivých štátov alebo oblastí, ktoré Hoess udáva, nie sú celkom presné. (pre podrobnejšiu analýzu pozri napr. tu alebo HOESS, Rudolf: Velitelem v Osvětimi, Praha 2006, str. 214-215p) Duke pokračuje: „Hoess sa vo svojom priznaní tiež spomínal koncentračný tábor, ktorý nikdy neexistoval – Wolzek.“ (str. 475) Je to pravda, Hoess spomínal Wolzek spolu s Treblinkou a Belzecom, takže zjavne myslel tábor Sobibor. Táto skomolenina zrejme pochádza z názvu neďalekej obce Wolczyn pri Sobibore, ktorej Hoess omylom „prisúdil“ vyhladzovací tábor. (viď mapu oblasti) Nasleduje stať o koncentračnom tábore Dachau, o ktorej som sa už zmienil v predchádzajúcom článku, a tvrdí, že „oficiálni“ historici holokaustu, „ktorí dnes tvrdia, že všetky tábory smrti boli na východe, ešte pred pár rokmi tvrdili to isté o táboroch na západe.“ (str. 478) Duke neupresňuje, ktorých historikov holokaustu má na mysli, lebo ja takých nepoznám. To však neznamená, že niečo také nikto netvrdil, ale skôr išlo o média a nie o historikov.

Na stranách 485 až 491 sa nachádza podľa mojej mienky jadro celej kapitoly. Duke tam uvádza mnoho klasických argumentov popieračov holokaustu a sú tam pasáže ako „Osvienčim: vrcholný bod holokaustu“ alebo „Vedecké dôkazy“. Dočítame sa, že Osvienčim „bol svetu roky prezentovaný ako tábor smrti, kde nacisti splynovali tri až štyri milióny Židov a milióny Nežidov.“ Následne píše: „Cedula u hlavnej brány v rokoch 1945 až 1989 v mnohých jazykoch uvádzala, že tu zomrelo 4,1 milióna obetí.“ A nakoniec „táboroví historici cedulu odstránili a nahradili ju novou, ktorá odrážala nové oficiálne číslo: 1,2 milióna. Po mnoho rokov oficiálne deklarované číslo šesť miliónov židovských obetí holokaustu zahrňovalo štyri milióny údajne zavraždené v Osvienčime. Je zaujímavé, že keď bolo osvienčimské číslo znížené zhruba o tri miliónym, nikto neopravil encyklopédie a nekonečné príbehy, citujúce číslo šesť miliónov.“ Nie je to nič nové len predostrenie snaď najznámejšieho argumentu popieračov holokaustu. Naozaj až do začiatku 90. rokov boli v Osvienčime pamätné tabule, ktoré uvádzali počet obetí 4 milióny, ale to nemali byť len židovské obete ako sa Duke snaží tvrdiť, dokonca národnosť či etnicita sa na tej tabuly ani nespomínala. Takže sotva to možno dávať do súvisu s celkovým počtom židovských obetí. A treba aj dodať, že toto číslo 4 miliónoch obetí nebolo uznávané väčšinou historikov holokaustu dávno pred zmenou tabúl v múzeu v Osvienčime. (pozri viac) Duke spomína aj Davida Colea, ktorý urobil rozhovor s kurátorom múzea v Osvienčime dr. Francizkom Piperom a ten priznal, že plynová komora v hlavnom tábore Osvienčim je rekonštrukcia. Duke to označuje za veľký objav, ale v skutočnosti to nie je nič nové. Krema I bola totižto v roku 1944 prestavaná na protiletecký kryt a po vojne zrekonštruovaná do pôvodnej podoby, lebo plynové komory v Brezinkách (Birkenau) boli zničené a múzeum malo byť situované do hlavného tábora.Krema I bola rekonštruovaná za použitia svedeckých výpovedí a plánov datovaných z 25. septembra 1941 nato, aby dosvedčila históriu všetkých plynových komôr Krema v Birkenau.Komín, plynová komora, dvere a štyri z otvorov v streche, ktoré boli používané na vsypanie Cyklonu B boli obnovené. Pece neboli napojené na komín, keďže zariadenie nebolo v prevádzke.“ (viac pozri náš preklad alebo DWORKOVÁ, D. - VAN PELT, R. J.: Osvětim 1270 až součastnost. Praha 2006, str. 352-353) Duke tvrdí, že toto bolo pripustené až po Coleových „objavoch“, ale nie je to pravda. Sám Dr. F. Piper reagoval na Coleove video listom, kde uvádza, že tieto skutočnosti boli publikované už roky predtým, napr. v knihe Jan Sehn: Concentration camp Auschwitz-Birkenau (Varšava 1957).

Na strane 486 hovorí o náleze „registra úmrtí“ v ruských archívoch, podľa neho ide o „chronologické zväzky úmrtných listov tých, ktorí v tábore zomreli.“ „Nekompletné zväzky registra úmrtí obsahujú záznamy približne o 74 000 mŕtvych, z ktorých bolo asi 30 000 Židov.“ Podľa Dukea ide o „zarážajúci dôkaz“, ale v skutočnosti ide o záznamy úmrtí zaregistrovaných väzňov v období medzi 29. júlom 1941 a 31. decembrom 1943. Čiže nezahŕňajú obete, ktoré boli zavraždené hneď po príchode do tábora, čiže bez registrácie. Dokonca sa tieto dokumenty dajú kúpiť aj v Osvienčimskom múzeu. Myslím, že si môžme položiť otázku, či by ich múzeum predávalo, keby to bol naozaj taký závažný dôkaz o nepravdivosti oficiálnej verzie“, ako sa pán Duke snaži navodiť. Odpoveď nechám na čitateľa.

Následne sa Duke odvoláva na Freda Leuchtera, ktorý je podľa neho možno najväčší odborník na popravčie zariadenia v USA. Avšak Leuchter síce tvrdil na súde, že sa mal podielať na údržbe plynových komôr v Kalifornií a Severnej Karolíne a postaviť plynovú komoru v štáte Missouri, ale väznice oboch štátov (CA aj NC) styk s Leuchterom popreli a Missouri plynovú komoru nemá. (pozri viac) A Leuchterov "výskum", ktorý si Duke tak cení, bol už mnoho krát vedecky aj historicky vyvrátený. (1, 2, 3, 4, 5) Analýza Leuchterovej správy je pomerne rozsiahla téma, ktorá si zaslúži vlastný článok a preto nepovažujem za vhodné ju tu rozoberať.

David Duke teda ohľadom holokaustu uvádza mnoho nepresností, zjednodušení a neprávd, na niektoré z nich som aj poukázal. Aj jeho samotný štýl (vysokí kňazi holokaustu“, „vojenská loď Osvienčim, matka flotily holokaustu“ a pod.), ktorým je predmetná kapitola napísaná, je absolútne neseriózny a nezlučiteľný s vecnou diskusiou o historických udalostiach. Napriek tomu má v niektorých veciach nepochybne pravdu, jeho kritika kriminalizovania popieračov holokaustu v niektorých krajinách Európy je v zásade na mieste. V každom prípade celková hodnota kritizovanej kapitoly je mizivá.

1 O Irvingovom postupe pri zisťovaní konečného počtu obetí bombardovania sa možno dočítať v knihe: EVANS, Richard: Lying about Hitler. New York 2002, str. 149-184

2 HOESS, Rudolf: Velitelem v Osvětimi, Praha 2006, str. 214-215

David Duke o holokausteDavid Duke o holokauste

pondelok 27. apríla 2009

David Duke a holokaust v médiách

V uplynulých týždňoch sa na český (aj slovenský) knižný trh dostal český preklad knihy Davida Dukea My Awakening. (DUKE, D.: Moje Probuzení. Praha 2009) David Duke je bývalý americký politik a veľmi kontroverzná osobnosť. Počas víkendu 24.-26.4. mal Duke svoju knihu propagovať v ČR. Okrem dvoch prednášok na utajených miestach mal pôvodne prednášať aj na Univerzite Karlovej, táto prednáška bola neskôr zrušená a nakoniec sa neodohrali ani tie utajené, keďže bol zatknutý a vykázaný z krajiny. (toľko k faktickému stavu, rozoberať či je takýto postup v demokratických krajinách správny, oprávnený a zákonný nie je cieľom tohto blogu). V médiách dostali tieto udalosti veľký priestor, ako aj kritika jeho knihy Moje Probuzení. Najviac mu vytýkali popieranie holokaustu v 23. kapitole. Argumenty, ktoré v nej David Duke uvádza, budú predmetom ďalšieho článku, ktorý sa na blogu objaví v najblizších dňoch. V tomto článku chcem len poukázať na značne nepresné tvrdenia ohľadom spomínanej knihy v médiách. V správach Českej televízie zo soboty 25.4. sa uvádza, že David Duke vo svojej knihe "popiera existenciu koncentračných táborov", čo nie je pravda. (pozri: Tamtiež, str. 458-508) Ďalšie zavádzajúce tvrdenie uviedla česká televízia Prima v správach tiež zo dňa 25.4. (tento spot TV Prima prebrala aj slovenská televízia JOJ, 25.4.). Tam ako príklad jeho "popierania utrpenia Židov počas druhej svetovej vojny" spomenuli citát "z knihy Moje Probuzeni": "Plynové komory v Dachau neboli. Ukázalo sa, že išlo o dezinfekčné komory na vši."
Je pravda, že toto David Duke vo svojej knihe tvrdí. Avšak na tom nie je nič zlé, pretože je to pravda. Nie je to žiadne popieranie holokaustu. Lebo ak by bolo, tak by holokaust popieral aj historici, lebo v súčastnosti už takmer nikto netvrdí, že by v Dachau boli plynové komory na zabíjanie ľudí. Uvediem len jeden príklad. Na stránke United States Holocaust Memorial Museum sa v článku o Dachau dočítame: "Nemáme žiadnu spoľahlivú evidenciu, že plynová komora v Baraku X bola používaná na vraždenie ľudských bytostí."
Týmto článkom chcem len poukázať na to, že aj v médiach sa často objavia tvrdenia o holokauste, ktoré sú v rozpore s pravdou. Podobne ako sa s tým stretávame u popieračov holokaustu.

utorok 12. februára 2008

V Osvienčime-Birkenau nikdy nebolo dostatok koksu (uhlia) na kremáciu vyše 1 000 000 tiel

Popierači holokaustu tvrdia:

V Osvienčime-Birkenau nikdy nebolo dostatok koksu (uhlia) na kremáciu vyše

1 000 000 tiel v kremačných peciach

David Irving, ktorého Najvyšší súd v Londýne označil za popierača holokaustu, rasistu a antisemitu, argumentoval množstvom koksu (uhlia) potrebného na kremáciu jedného tela v roku 2000 na súde v Londýne, kde David Irving žaloval Deborah Lipstadtovú za urážku na cti. Počas jeho výsluchu Roberta Jana van Pelta, experta na Osvienčim, položil na stôl fľašu vody a spýtal sa: „Vy naozaj úprimne veríte, že môžete spáliť jedno telo s množstvom koksu, ktoré sa zmestí do jednej z týchto fliaš, to je to, čo tvrdíte?“[1]

Pravda o množstve koksu potrebného ako palivo pre pece v Osvienčime-Birkenau

Záznamy o dodávkach koksu do Osvienčimu sú nekompletné. Zachytávajú obdobie od 16. februára 1942 do októbra 1943 s medzerou uprostred. Záznamy, ktoré sa zachovali ukazujú, že 497 ton koksu bolo doručených v 240 dodávkach.[2] Preto je jednoducho zbytočné robiť hocijaké kalkulácie.

Irving tvrdí, že treba 30 až 35 kíl koksu na kremáciu jedného tela. V roku 1993 Irving publikoval údaje zásielok koksu do Osvienčimu-Birkenau, ktoré boli podľa neho založené na dokumentoch z moskovských archívov. Podľa Irvinga ukazujú, že spolu 2 188 ton koksu bolo doručených do Osvienčimu-Birkenau medzi 1940 až 1944. Irving tvrdí, že toto množstvo nie je dostatočné na spálenie približne 1,1 milióna tiel. Carlo Mattogno, taliansky popierač holokaustu, nedokázal overiť existenciu týchto záznamov v moskovských archívoch a Irving doteraz odmieta publikovať tieto dokumenty.[3]

Hoci nevieme koľko koksu bolo celkove doručeného do Osvienčimu, vieme niektoré iné skutočnosti. Keď dodávky koksu boli nedostatočné, Henryk Tauber, člen Sonderkommanda, ktoré pálilo telá v peciach v Osvienčime, vypovedal, že ďalšie materiály vrátane dreva (ktorého bolo dostatok v okolí Osvienčimu) boli používané. „... používali sme koks spočiatku len na rozpálenie pece, pre tučné telá horiace samé vďaka horeniu telového tuku. V prípade nedostatku koksu sme pridali seno a drevo do nádoby na popol, ktorá sa nachádzala pod mufľami a keď raz telový tuk začal horieť, ostatné telá sa rozhoreli sami od seba.“[4]

Okrem toho nebolo treba tak veľa koksu na pálenie tiel, keď pece boli rozpálené a telá boli vkladané kontinuálne. Napríklad memorandum firmy Topf nazvané „Odhad spotreby koksu v Krematóriu II K L“, datované 11. marcom 1943, uvádza, že spotreba koksu može byť „znížená o jednu tretinu“, keď boli pece používané kontinuálne.[5]

Nakoniec, neskôr v roku 1944, keď na vrchole maďarskej akcie (transporty maďarských Židov - pozn. prekl.) bolo denne vraždených medzi 8 000 až 10 000 maďarských Židov, počet tiel určených na kremáciu prevýšil kapacity pecí. Potom boli vykopané otvorené kremačné jamy za budovou Krematória V a pri Bielom bunkry, kde boli spaľované telá, na ktoré nestačila kremačná kapacita pecí. Filip Müller pracoval, spoločne s ďalšími 150 členmi Sonderkommanda, pri kopaní jám za Krematóriom 5 a v lesíku pre Bielom bunkry. Jamy boli 40 až 50 metrov dlhé, asi 8 metrov široké a 2 metre hlboké. Nakoniec vykopali spoločne 9 takýchto veľkých jám, ktoré „umožnili spáliť takmer neobmedzené množstvo tiel.“[6]

Záver

Zrejme sa nikdy nedozvieme presne koľko koksu bolo doručeného do Osvienčimu alebo koľko ho bolo treba pri kremačnom procese, pretože záznamy nie sú kompletné. Takže hocijaký pokus vyrátať koľko paliva treba na jednu kremáciu, založený na známych dodávkach paliva, je zbytočný.

Okrem toho, kremácia viacerých tiel naraz, kontinuálne využívanie pecí, užívanie alternatívnych palív a otvorené kremačné jamy, robia otázku dodávok paliva do značnej miery irelevantnou.

Poznámky

1. Trial transcripts, January 25, 2000, Day 9: p. 148 at www.hdot.org ("Transcripts").

2. John C. Zimmerman, "Body Disposal at Auschwitz: The End of Holocaust Denial," www.holocaust-history.org/auschwitz/body-disposal/: p. 18 of 42.

3. David Irving, "Must Try Harder," Action Report, December 1993; Zimmerman, "Body Disposal," p. 18. of 42.

4. Robert Jan van Pelt, The Case for Auschwitz: Evidence from the Irving Trial (Indiana University Press, 2001): p. 195, 196; Zimmerman, "Body Disposal at Auschwitz": p. 23 of 42.

5. Zimmerman, "Body Disposal at Auschwitz": p. 20 of 42.

6. Filip Müller, Eyewitness Auschwitz: Three Years in the Gas Chambers (Ivan R. Dee, 1979): p. 133.

http://www.hdot.org/learning/myth-fact/cremation5//body/1019

-------

Preklad: Michal

nedeľa 25. novembra 2007

Popieranie holokaustu: Definícia - Andrew E. Mathis

Tento príspevok o popieraní holokaustu sa objavil v knihe“ Conspiracy Theories in American History: An Encyclopedia.” Kniha bola napísaná členom The Holocaust History Project a rozoberá históriu konšpiračných názorov v Európe a Amerike. S vďakou oceňujeme povolenie uverejniť ho tu od ABC-CLIO.

Nacistický holokaust je jednou z historických udalostí, ktorej sa dostalo najstarostlivejšiemu skúmaniu. Zatiaľ čo historici nesúhlasia v rôznych aspektoch tohto fenoménu, v podstate sa zhodujú, že holokaust môže byť správne definovaný nasledovným spôsobom:

(1) Holokaust bol úmyselnou vraždou európskych Židov vládou nacistického Nemecka počas Druhej svetovej vojny, v rámci štátnej politiky.

(2) Táto hromadná vražda používala ako metódu usmrcovania okrem iného aj plynové komory.

(3) Počet usmrtených európskych Židov bol približne 6 miliónov.

Nie je prekvapujúce, že historické udalosti skúmané tak namáhavo ako holokaust, prekypujú konšpiračnými teóriami. Avšak najhlavnejšou konšpiračnou teóriou v Spojených štátoch ohľadom holokaustu je práve jeho popieranie.

Pred tým ako budeme diskutovať o tom, ako popieranie holokaustu vytvára konšpiračnú teóriu, a ako je táto teória špeciálne americkou, je dôležité si uvedomiť, čo sa výrazom „popieranie holokaustu“ myslí. Popierači holokaustu, alebo revizionisti, ako sa sami nazývajú, spochybňujú všetky tri hlavné tvrdenia v definícii nacistického holokaustu.

Po prvé, tvrdia, že zatiaľ čo masové vraždy Židov sa skutočne stali (hoci spochybňujú úmysel takýchto vrážd a tiež ich údajnú legalitu), neexistovala žiadna oficiálna nacistická politika vraždenia Židov. Druhé, a možno najmarkantnejšie, tvrdenie je, že neexistovali žiadne plynové komory na vraždenie, najmä v Auschwitz-Birkenau, kde sú historici presvedčení, že bolo zabitých viac než 1 milión Židov, najmä v plynových komorách. A po tretie, popierači holokaustu tvrdia, že počet obetí holokaustu počas Druhej svetovej vojny, bolo nižší ako 6 miliónov. Vo všeobecnosti sa čísla, ktoré uvádzajú popierači pohybujú v rozmedzí 300 000 – 1,5 milióna.

Zatiaľ čo popieranie holokaustu začalo ako nemecká a francúzska konšpiračná teória, jeho predchodcovia sú špecificky americkí a zhŕňajú 2000 rokov európskeho antisemitizmu. Prezentujúc najskôr druhý uvedený argument, konšpiračná teória, že Židia manipulovali nežidmi mnohým v mnohých formách a mnohými spôsobmi je takmer tak stará ako judaizmus samotný. Podľa antisemitov, Židia (nielen vládnuca židovská elita, ale všetci Židia) zabili Ježiša Krista, otrávili studne, šírili mor, zabíjali kresťanské deti, aby robili maces s ich krvou, a boli hybnou silou komunistického hnutia vo Východnej Európe. Ak antisemitizmus zhŕňa jediný text, sú to Protokoly sionských mudrcov, údajný záznam stretnutia lídrov medzinárodného židovstva, v ktorom sa rozoberá deštrukcia nežidovskej kultúry. Pôvodom z Ruska na začiatku 20teho storočia, boli Protokoly upraveným plagiátom Dialogue aux Enfers entre Montesquieu et Machiavel od Maurice Joly (Dialóg v pekle medzi Montesquieum a Machiavellim), napísaným ako útok proti Napoleonovi III [2].

Je zvláštne, že napriek súčasným väzbám medzi niektorými popieračmi a násilnými extrémistami, boli zárodky popierania holokaustu zasadené protivojnovým hnutím Prvej svetovej vojny. Išlo o dvojfázový proces. Najprv priviezol americký antisemitský priemyselník Henry Ford Protokoly do Spojených štátov, po návšteve Európy počas Prvej svetovej vojny zamýšľanej na podporu mierového riešenia konfliktu. Ford ich čítal a bol presvedčený, že za vojnu sú predovšetkým zodpovední židovskí priemyselníci. Predstavenie dokumentu krajine, v ktorej bolo na vzostupe členstvo Ku Klux Klanu, pridalo antisemitizmus k vtedajším nativistickým, rasistickým a anti-katolíckym sentimentom. Ford publikoval Protokoly vo svojich novinách, the Deadborn Independent, počas siedmych rokov medzi dvoma svetovými vojnami, dávajúc legitimitu konšpirácii tajného Židovského spolku, ktorý sa pokúšal propagovať vojnu ako ziskovú operáciu.

Súčasne začali protivojnový historici, najmä Harry Elmer Barnes, naznačovať konšpiračné motivácie na strane hlavných síl vo vojne. Ako poznamenala historička Deborah Lipstadtová, Barnes a jeho kolegovia mali pravdu v mnohých predpokladoch. Napríklad Nemecko nebolo jediné zodpovedné za vojnu (napokon úvodnú salvu vystrelilo Srbsko); mnoho antinemeckej propagandy šírenej počas vojny a po nej bolo nepravdivej a skutočne existovali priekupníci, ktorí na vojnových krviprelievaniach zarobili majetok. Avšak to v podstate nezmenilo imperialistickú povahu vojny samotnej.

S pochybnosťami Barnesa a jeho prívržencov podloženými historickou metódou sa so správami o nemeckých zverstvách narábalo s omnoho väčším skepticizmom. Barnes, ktorý žil až do neskorých 60-tych rokov, bol jedným z prvých Američanov, ktorí prijali popieranie holokaustu.

Okrem zrejmého popieranie nacistických zverstiev samotnými páchateľmi, to bol Francúz Paul Rassinier, ľavičiar, ktorý bol internovaný v Buchenwalde a Dore, kto najhlasnejšie podporoval popieranie holokaustu. (Rassinierov vplyv na kultúru popieranie holokaustu možno cítiť dodnes, s jeho nasledovníkom Robertom Faurissonom, vedúcim francúzskeho popieračského hnutia.) Avšak dosiahnuť Spojené štáty netrvalo popieraniu holokaustu dlho. Prvým z hlavných popieračov holokaustu bol Austin App, pennsylvánsky literárny vedec. Takmer okamžite po vojne začal App mediálnu kampaň, aby odhalil to čo pokladal za zveličovanie v nacistickom zaobchádzaní so Židmi. Zatiaľ čo jeho nemecký etnický pôvod bol znakom, ktorý popieral, Appov antisemitizmus a náchylnosť ku konšpiračným teóriám najviac charakterizovali jeho spôsob písania. App napríklad vo svojej tvorbe často používal akúkoľvek kombináciu výrazov „talmudista“, „boľševik“ a „sionista“, aby ukázal, že Židia stáli za tým čo považoval za švindeľ; vraždu 6 miliónov Židov nacistami. Týmto spôsobom bol schopný naznačovať, že veriaci Židia, ateistickí komunistickí Židia a nacionalistickí Židia sa všetci spikli, aby šírili vieru v masové vraždenie Židov. Okrem toho App obvinil vedenie židovských médií za pretrvávajúcu vieru v tento podvod (Lipstadt, 94-96)[1], čo je témou antisemitského a popieračského písania. Ak je cieľom popierania holokaustu rehabilitovať národný socializmus, ako tvrdí John Zimmerman a iní pozorovatelia, tak platí, že App a ostatní vo svojich písomnostiach znovu zopakovali Hitlerove vlastné témy (Zimmerman, 119)[4].

Názov Appovej hlavnej práce zaoberajúcej sa holokaustom, Šesťmiliónový podvod, je poučný, pretože poukazuje na existenciu židovskej konšpirácie spáchať podvod na nežidoch za peňažný zisk. Týmto peňažným ziskom by konkrétne boli reparácie zaplatené NDR za zločiny spáchané na Židoch počas vojny. App a neskorší popierači však nedokážu reagovať na jednoduchý fakt: reparácie boli vyplatené od 50-tych rokov nie na základe počtu mŕtvych Židov počas Druhej svetovej vojny, ale na základe počtu Židov, ktorí prežili a ktorých náklady na usadenie sa niekde inde (najmä Izrael) bolo potrebné zaplatiť. Historik Michael Shermer poukázal, že pokiaľ by holokaust bol skutočne podvodom zostrojeným sionistami na získanie peňazí na začínajúci štát Izrael, sionisti by nafúkli počet tých, čo prežili a nie počet mŕtvych (Shermer a Grobman, 106)[3].

A predsa popierači do dnešného dňa pokračujú v hre na sionistickú konšpiráciu. Po Appovi bolo popieračstvo udržiavané Arthurom Butzom, profesorom elektro-inžinierstva na Northwestern University (vonkajšie Chicago). V svojej knihe Podvod dvadsiateho storočia z roku 1976, Butz znovu opakuje predstavu holokaustu ako vedome spáchané falšovanie dejín. Zatiaľ čo Butz je miernejší ako App v obviňovaní Židov z tohto podvodu (neútočí na judaizmus spôsobom ako App, ani nezobrazuje všetkých Židov ako komunistov), ako podvodníkov si za terč vyberá sionistov spolu s vládami spojencov (obzvlášť Sovietsky zväz), utečenecké organizácie a organizácie tých čo prežili holokaust, dokonca aj Medzinárodný výbor Červeného kríža (Lipstadt, 126)[3].

Butz a ostatní popierači si však neuvedomujú relatívnu slabosť sionistického hnutia pred, počas, a dokonca aj po Druhej svetovej vojne. Sionizmus bol väčšinou náboženských hnutí považovaný za herézu, a Židia, ktorí sa naozaj usadili v Palestíne pred založením štátu Izrael v 1948. roku boli skôr než politickými ideológmi naklonenými vytvoreniu Izraela utečencami, ktorí nemali kam ísť. Mnohé posledné výskumy o holokauste z Izraela ukázali, že niektoré z hlavných postáv sionistického hnutia sa len veľmi málo zaujímali o zúfalú situáciu Židov v Európe počas Druhej svetovej vojny. Napríklad Menachem Begin, premiér Izraela od 1977 do 1983, bol uväznený sovietskymi úradmi za sionistické aktivity pred rokom 1941. Namiesto boja proti nacistom v Európe, však Begin odišiel do Palestíny, kde päť rokov viedol gerilovú vojnu v mene sionizmu. Vo svojom rozhodnutí uprednostniť boj za sionizmus pred prežitím európskych Židov nebol Begin osamotený.

Je pozoruhodné, že antisemitizmus väčšiny popieračov ich vedie k pranierovaniu Beginovej voľby a zároveň k viere, že toto popudlivé hnutie zvané sionizmus by sa mohlo dopustiť celosvetového podvodu. Takmer všetci hlavní popierači zdieľajú posadnutosť holokaustom a posadnutosť sionizmom a Izraelom. Hlavným dodávateľom popieračskej propagandy v Spojených štátoch je kalifornský Inštitút historickej revízie (IHR), ktorý predáva nielen knihy a pamflety popieračov holokaustu, ale tiež kritiku sionizmu a náboženského judaizmu. IHR založil Willis Carto, riaditeľ Liberty Lobby, anti-izraelskej politickej skupiny sídliacej vo Washingtone, D. C.

Kým o peniaze bol v posledných dvoch dekádach v IHR bratovražedný boj, názory Carta a tie súčasných riaditeľov (vrátane Marka Webera, bývalého otvorene neonacistického propagandistu) od seba ďaleko nemajú. V jednom strete, v priebehu boja súčasných lídrov IHR, Carto sprisahanecky označil Webera za sionistického agenta.

Weber tiež horlivo stotožňuje Židov s boľševickou revolúciou, praktika, ktorú medzi americkými popieračmi začal App, avšak siaha až k pozorovateľom revolúcií v Európe a v USA. Zatiaľ, čo Weber je schopný chytiť sa istých skutočností o boľševickej strane, ktoré ju aspoň povrchovo môžu spojiť so Židmi (ako to, že mnoho prominentných boľševických lídrov, vrátana Leona Trotského, Leva Kameneva a Grigorija Zinovieva, bolo židovského pôvodu), Zimmerman poukázal na to, že priemerný ruský Žid bol viac priťahovaný židovským nacionalizmom, sionizmom, alebo sociálne demokratickými stranami (Zimmerman, 128) ako komunistickým radikálmi-boľševikmi. Weber tiež opakuje Appovu chybu stotožňovaním sionizmu s komunizmom. Existovali síce marxisticko-sionistické strany, najmä v prvých dňoch štátu Izrael, podpora Sovietskeho zväzu krajinám nepriateľským k Izraelu po arabsko-izraelskej vojne v roku 1967 bola ranou z milosti pre akúkoľvek alianciu medzi dvoma ideológiami, ktoré sú zo svojej prirodzenosti diametrálne odlišné (sionizmus je formou nacionalizmu, kým komunizmus je vo svojich cieľoch internationalistický).

Popieranie holokaustu preto môžeme vnímať ako konšpiračnú teóriu, ktorá sa snaží predstaviť Židov za medzinárodným hnutím podporujúcim lož za peňažný zisk. V tomto smere nie je popieračstvo holokaustu odlišné od mnohých iných foriem antisemitizmu, ktoré Židom prisudzovali chamtivosť a konšpiračnú atmosféru. Okrem chaotického spôsobu akým sa popierači rozhodli nahádzať všetkých Židov do jedného vreca, bez ohľadu na náboženskú či politickú orientáciu, ako páchateľov podvodu, angažujú sa popierači tiež v pseudovede, aby sa pokúsili dokázať svoj názor ohľadom holokaustu. Do dnes nezanechal žiadny z ich príspevkov trvalejší odtlačok v historiografii holokaustu. Pokiaľ racionálny čitateľ usúdi, že toto je jasný dôkaz o pravde v histórii holokaustu, pre popieračov holokaustu ide iba o ďalší dôkaz konšpirácie vyvracajúcej to, čo oni považujú za „skutočnú pravdu“ o osude Židov počas Druhej svetovej vojny.

Referencie

  1. Lipstadt, Deborah E., Denying the Holocaust: The Growing Assault on Truth and Memory. New York: Plume
  2. Ridgeway, James. 1990. Blood in the Face. New York: Thunder´s Mouth Press.
  3. Shermer, Michael, and Alex Grobman. 2000. Denying History: Who Says the Holocaust Never Happened and Why Do They Say It? Berkeley: University of California Press.
  4. Zimmerman, John C. 2000. Holokaust Denial: Demographics, Testimonies, and Ideologies. New York: University Press of America.

Citačná poznámka

Informácie pre citovanie tohto článku: Mathis, Andrew E. 2003. „Holocaust, Denial of.“ Pp. 321 – 324 in Conspiracy Theories in American History: An Encyclopedia, edited by Peter Knight. Santa Barbara, CA: ABC-CLIO.


--------

Preklad: Jakub

pondelok 22. októbra 2007

Žiadne autentické dobové dokumenty nerozprávajú o kapacite pecí v Birkenau

Popierači holokaustu tvrdia:

Nie sú dostupné žiadne autentické dobové dokumenty, ktoré by hovorili o kapacite pecí v Birkenau.

Popierači holokaustu odmietajú akceptovať vlastnú nemeckú dokumentáciu o kapacite pecí. Označujú túto spolahlivú evidenciu za podvrhy.

Nemecké dokumenty o kapacite pecí

List datovaný 28. júna 1943 od Karla Bischoffa, vedúceho Centrálneho stavebného úradu v Auschwitz-Birkenau, Hansovi Kammlerovi do Berlína, sumarizuje ideálnu kremačnú kapacitu pre všetkých 52 komôr v 24hodinovom intervale (vrátane času potrebného na čistenie a údržbu):

Krema 1 340 osôb

Krema 2 1,440 osôb

Krema 3 1,440 osôb

Krema 4 768 osôb

Krema 5 768 osôb

Spolu za 24 hodín 4,756

Bischoff dospel k týmto číslam za odhadu, že každá z 52 komôr dokáže spáliť 4 telá za hodinu, čo značí potrebu viacnásobných kremácií.[1] (pozn. prekl. - je myslené, že do jednej komory pece dali aj 2 či 3 telá spoločne).
Tento dokument je dostupný na: http://www.holocaust-history.org/~dkeren/cremation/Furn-cap.shtml.
David Irving, ktorého Najvyšší
J súd v Londýne označil za popierača holokaustu, rasistu a antisemitu, tvrdí, že tento list bol sfalšovaný Rusmi za účelom priťaženia Nemcom. Ale čísla, ktoré zverejnili Rusi po vojne, boli omnoho vyššie. Prečo by Rusi falšovali list, ktorý potvrdzuje menej než polovicu ich vlastných oficiálnych kalkulácií? Prečo by falšovali list, ktorý odporuje ich vlastným vyšším kalkuláciám?[2]
V liste napísanom úradom v Auschwitzi v júli 1941, Topf&Söhne, dizajnéri a výrobcovia pecí, zdôraznili, že pokračujúce spaľovanie predlžuje životnosť pecí medzi údržbami. „Nie je škodlivé používať spaľovaciu pec cez deň aj v noci, ak je to potrebné, keďže šamot vydrží dlhšie, keď je udržiavaná stála teplota[3]

Záver

Vlastné kalkulácie a prevádzkové inštrukcie Nemcov reflektujú možnosť spáliť 4,756 za 24 hodín. Bolo to viac ako dosť na zvládnutie transportov, ktoré prichádzali s približne 3000 osobami denne.

Poznámky

1. Robert Jan van Pelt, The Case for Auschwitz: Evidence from the Irving Trial (Indiana University Press, 2001), p. 345.

2. Ibid., p. 344.

3. John C. Zimmerman, "Body Disposal at Auschwitz: The End of Holocaust Denial," www.holocaust-history.org/auschwitz/body-disposal/: p. 16 of 42 citing Danuta Czech, Auschwitz Chronicle 1939-1945 (Henry Holt, 1989): pp. 71, 72.

http://hdot.org/learning/myth-fact/cremation2//body/1023
-------
Preklad: Michal

piatok 19. októbra 2007

Spochybňovanie holokaustu, metapédia a sloboda slova

1. októbra bola spustená slovenská verzia elektronickej encyklopédie metapédie, ktorá má poskytovať alternatívne informácie o kultúre, umení, vede, filozofii a politike. Taktiež sa chce zamerať najmä na témy, ktoré nie sú pokryté v "bežných encyklopédiach".
O metapédií ako aj o jej slovenskej verzií som sa dozvedel pomerne náhodou na stránkach pozorovatel.sk
, kde je uverejnený krátky článok od Vilkasa, správcu a administrátora slovenskej verzie metapédie. V článku sa píše: "Na rozdiel od iných podobných encyklopédií, kde sa často vyskytuje ideologická cenzúra, Metapédia nie je obmedzovaná politickou korektnosťou." ako aj "Týmto by sme zároveň chceli vyzvať aktívnych čitateľov, aby priložili ruku k dielu a pomohli pri raste tohto veľmi perspektívneho projektu. Spoločne máme šancu vybudovať veľmi zaujímavú encyklopédiu, ktorá by ľuďom slúžila ako kvalitný a dôveryhodný zdroj informácií."
Po krátkom prezretí slovenskej metapédie som sa rozhodol, že sa zapojím. Po úvodných problémoch s potvrďovacím mailom (ktorý je potrebný na to, aby ste mohli prispievať), mi Vilkas
pomohol a zaregistroval ma pod menom Abramov2 17.10. po predchádzajúcej diskusií cez email.
Prečítal som si niektoré články týkajúce sa holokaustu, najmä článok Polemika o holokauste
, kde som doplnil niekoľko informácií:
K časti Chemický výskum
:
Pod tvrdenie o absencií chemického výskumu Osvienčimu do roku 1994 (myslia sa ne'revizionistické') som uviedol zmienku o výskume
z roku 1945.
A taktiež pasáž o kritike Leuchter Reportu: "Kritici Leuchterovej správy spochybňujú najmä hodnovernosť výskumu (výskum bol inciovaný a podporovaný ďalším popieračom Ernstom Zundelom, ktorý zaň zaplatil 35 000 dolárov), ale najmä neodbornosť jej autora ako aj značné a početné chyby." 1
2 3
K časti Čo sa stalo so Židmi?

V článku je prezentovaná teória, že európski Židia počas vojny skôr emigrovali ako by boli vyhladení. Nuž uviedol som demografické údaje Palestíny a USA z rokov po vojne, ktoré túto teóriu spochybňujú:
"Avšak teórií emigrácie väčšiny európskych Židov protirečia niektoré demografické údaje. V Palestíne sa nachádzalo rok po vojne 608,225 Židov [15] a v roku 1949 1,013,900 Židov
[16]. Tieto údaje spochybňujú teóriu hromadnej migrácie židovskéh obyvatelstva do Palestíny. Tak isto ani populácia v USA sa medzi rokmi 1937 až 1950 výrazne nezmenila.[17]"
Taktiež som doplnil, že čislo 4 milióny obetí v Osvienčime nebolo akceptované väčšinou západných historikov. [zdroj]


Verzia po uvedených zmenách
z histórie metapédie.

Okrem tohto som ešte do článku venujúcemu sa dokumentárnemu filmu One Third of the Holocaust
som doplnil informácie link na kritiku jednotlivých epizód spomenutého filmu. (jediný môj príspevok, ktorý do teraz nebol upravovaný)

Správca a administrátor Vilkas väčšinu z mojich príspevkov ponechal bez zmeny akurát označil demografické údaje za "prožidovské" a na záver môjho príspevku o demografických štatistikách doplnil "(To však nie je žiadnym dôkazom vyhladzovania.)" [zdroj]
, aj keď som nič podobné nenapísal. Ja som následne obe Vilkasove zmeny odstránil, tak ako som uviedol aj do kolónky "zhrnutie úprav", prvú pre to, že považujem za neencyklopedické len tak označovať niečo za prožidovské a druhú preto, lebo to nikto netvrdí. Okrem toho som urobil aj ďalšie zmeny v článku Polemika o holokauste. Tvrdenie o tom, že David Cole bol donútený odvolať svoje tvrdenia, som zmenil na: "David Cole odvolal svoje tvrdenia" vzhľadom na to, že nie je dôkaz nejakého donútenia, čo ani nevyplýva z jeho vyhlásenia. A "Jürgen Graf, revizionistický historik" som zmenil na "Jürgen Graf, revizionista", vzhľadom na to, že ide o filológa a nie historika, taktiež nebýva ako historik často označovaný a ani sa tak sám zrejme neoznačuje. Viac o zmenách - pozri.

Ďalšie moje príspevky do metapédie sa týkali článkov Holokaust
a David Irving. V článku Holokaust som tvrdenie "Podľa zachovanej nemeckej dokumentácie ukoristenej po vojne Sovietmi (ktorá však nepokrýva celý čas existencie tábora), celkový počet úmrtí v Osvienčime dosiahol 73 137 ľudí, z ktorých 38 031 boli Židia." doplnil o "Týka sa však len zaregistrovaných väzňov." Plus som doplnil link, ktorý sa daným problémom obšírne zaoberá. Viac o zmenách - pozri. Do článku David Irving som doplnil: "V poslednom období zrejme opäť zmenil svoj názor na holokaust, keď vyhlásil, že v táboroch akcie Reinhardt bolo zabitých 2,4 milióna ľudí počas dvoch rokov do októbra 1943. Osvienčim stále požuje hlavne za turistickú atrakciu." Ako zdroj som uviedol tento článok z Guardianu. (časti článku preložené do češtiny - tu) Viac o zmenách - pozri.

Dá sa povedať, že tu výčet mojich príspevkov do metapédie končí. Čo nasledovalo bolo to, že správca a administrátor Vilkas zmazal kompletne moje príspevky do článkov David Irving
a Holokaust. Ďalej zmazal všetky linky, ktoré som uviedol do článku Polemika o holokauste. Z konkrétnych mojich textov ostalo iba prekrútené torzo, západní historici boli skresaní len na Raula Hilberga, demografické štatistiky Židov v USA a Palestíne boli úplne zmazané a nehovoriac o tom, že David Cole bol znova donútený a z Jurgena Grafa sa stal znovu historik. - vid
Keď som sa spýtal Vilkasa do jeho diskusie, že prečo ma cenzuruje, tak zmazal aj túto otázku - pozri
.
A hneď na to som zistil, že moje konto je zablokované. Keby som chcel niečo do metapédie vložiť alebo upraviť zjaví sa mi:
"Vaše používateľské meno alebo IP adresu zablokoval Vilkas
. Udáva tento dôvod:
Inserting false information"
Zaujímalo by ma aké falošné informácie? Všetky čo som do metapédie vložil bolo podložené zdrojmi, čo nie je zatiaľ značná časť tvdení alebo citácií. Taktiež prečo Vilkas so mnou tieto problémy neriešil prv cez diskusiu, ktorá je na to určená?

Je síce pekné, že sa formálne metapédia stavia za slobodu slova alebo proti cenzúre, avšak realita je o inom. Fakty, ktoré by mohli poškodiť povesť alebo tvrdenia "revizionistov" nie sú vítané.
Toľko zatiaľ.

Poznámka: článok bol písaný 19.10. 2007, k tomu to dňu sú aj použité fakty a údaje


pondelok 16. júla 2007

„Plynová komora“ v Osvienčime I je podvod pre turistov

Popierači holokaustu tvrdia:


Predstavitelia Osvienčimského múzea potvrdili, že údajná plynová komora v Osvienčime I
(hlavný tábor) je podvod.


Popierači holokaustu argumentujú:

V januári 1995 upozornil francúzsky denník L´Express na 50. výročie oslobodenia Osvienčimu článkom o výzvach na uchovanie tak Osvienčimu I (teraz múzeum) ako aj Birkenau.[1]

Eric Conan, autor, podotkol, že súčasná budova krematória v Osvienčime I (hlavný tábor) bola po vojne zrekonštruovaná do podoby, akú mala, keď bola používaná ako plynová komora v rokoch 1941 a 1942.

David Irving privítal článok ako nečakaný objav dodávajúc: „...L'Express potvrdil, že plynová komora ukazovaná turistom v Osvienčime je podvod – postavený poľskými komunistami tri roky po vojne.“[2]


Krema/Plynová komora 1 počas vojny:

Pôvodne bola Krema I zariadená s troma pecami s márnicou za nimi. Neskôr v roku 1941 bola márnica utesnená, v streche bolo vytvorených päť dier a boli prekryté malými komínmi, cez ktoré bol sypaný Cyklon B, bol nainštalovaný veľký ventilátor a dvere boli prerobené na plynotesné.[3]

15. februára 1942 bol prvý transport Židov z Horného Sliezska splynovaný v Krema I. Plynová komora bola používaná od konca roku 1941, kedy bola použitá na zavraždenie sovietskych vojenských zajatcov. Splynovania pokračovali do konca roku 1942, kedy boli vraždiace operácie presunuté do Birkenau.[4]

Keď bola v roku 1944 budova prerobená na protiletecký kryt, boli pece demontované a diery v strope boli zaplnené. Izby boli rozdelené silnými stenami na podporenie stropu, aby kryt vydržal priamy náraz bombou.


Krema I po vojne

Po vojne, keď bol hlavný tábor prerobený na múzeum, úrady sa domnievali, že krematórium bude žiadané na konci spomienkovej cesty pre návštevníkov. Na tento účel nemohli byť použité štyri plynové komory (Krema), kde sa odohrávala väčšina vrážd Židov, keďže sa nachádzali vo dve míle vzdialenom Birkenau.

Krema I bola rekonštruovaná za použitia svedeckých výpovedí a plánov datovaných z 25. septembra 1941 nato, aby dosvedčila históriu všetkých plynových komôr Krema v Birkenau.[5]

Komín, plynová komora, dvere a štyri z otvorov v streche, ktoré boli používané na vsypanie Cyklonu B boli obnovené. Pece neboli napojené na komín, keďže zariadenie nebolo v prevádzke.[6]


Krema I bola plynová komora tvrdia nacisti, preživší a historici:

Pery Broad, ktorý bol členom táborového gestapa, bol zajatý Britmi po vojne. Broad napísal podrobnú správu o Osvienčime, v ktorej opísal prvé splynovanie v hlavnom tábore.

Board opísal, ako Židia z jedného transportu boli nahnaní do bývalej márnice, keď predpokladali, že budú osprchovaní. „...šesť otvorov v strope bolo odokrytých ...s dlátom a kladivom otvorili [SS] niekoľko nevinne vyzerajúcich plechoviek ...boli plné až po okraj modrých granúl veľlkosti hrachu. Okamžite po otvorení plechoviek boli vhodené do otvorov, ktoré boli rýchlo zavreté.“[7]

Hans Stark, tiež člen táborového gestapa, podal dôkazy na Osvienčimskom súde vo Frankfurte v roku 1963. Svedčil, že splynovania sa odohrávali „v miestnosti v malom krematóriu, ktorá bola pripravená pre tento účel.“ Stark vypovedal, že strecha nad plynovou komorou bola rovná s otvormi, cez ktoré bol vhadzovaný „Cyklon B vo forme granúl“. Aspoň v jednom prípade samotný Stark vhadzoval Cyklon B do otvorov. Stark vypovedal po vojne, že Cyklon B „padal cez ľudí zatiaľ čo bol vhadzovaný dnu. Ľudia potom začali strašne vrieskať, keďže pochopili, čo sa s nimi deje. … Za pár minút nastalo ticho. Po určitom čase, mohlo to byť desať alebo pätťnásť minút, bola plynová komora otvorená. Mŕtvi ležali v skrumáži po celej miestnosti. Bol to otrasný pohľad.“[8]

Filip Müller, slovenský Žid, ktorý dorazil do Osvienčimu v apríli 1942, pracoval ako kurič pri peciach v Krema I. Jeho práca bola odvliecť telá z márnice prerobenej na plynovú komoru do pecí a triediť a zobrať cennosti z opustených šiat. Neskôr bol presunutý do Birkenau, aby pracoval v krematóriu a pri spaľovacích jamách.

Müller podal podrobný opis procesu vraždenia ako aj v hlavnom tábore tak aj v Birkenau. Vypovedal o jednom takom splynovaní v Krema I: „Keď posledný prekročil prah, dvaja esesáci zabuchli ťažké železné dvere, ktoré boli tesnené gumenou izoláciou, a odišli. … Unterführeri v službe vystúpili na strechu krematória … Odokryli šesť zamaskovaných otvorov. Odtiaľ, chránení plynovými maskami, vhadzovali zeleno-modré kryštáliky smrtiaceho plynu do plynovej komory.“[9]

Nakoniec dôkladne vykonaná a autorizovaná forenzná štúdia plynových komôr vypracovaná v roku 2000 odhalila fotografiu strechy Kremy I, ktorá jasne ukazuje päť otvorov v streche, ktoré boli utesnené potom, čo bola budova opustená ako plynová komora a bola prerobená na protiletecký kryt ku koncu roku 1944.[10]

Adam Zlobnicki spomína na obnovenie dier v streche: „Tí, ktorí ich rekonštruovali, mali ľahkú úlohu, nakoľko to boli bývalé otvory a mali zreteľné stopy. … Tak skonštruovali na rovnakých miestach otvory pre malé komíny.“[11] Piata diera nebola znovu otvorená.


Záver

Krema I v Osvienčime I (hlavný tábor) nie je „podvod“, ale zreštaurovaný priestor určený pre pamätnú a symbolickú reprezentáciu všetkých plynových komôr a krematórií v Osvienčimskom komplexe.


Poznámky

1. Eric Conan, "Auschwitz: La mémoire du mal," L'Express, 19 janvier 1995 at www.fpp.co.uk/Auschwitz/docs/Conan.html. See also Robert Jan van Pelt, The Case for Auschwitz: Evidence from the Irving Trial (Indiana University Press, 2002): pp. 57, 58 and Robert Jan van Pelt, Expert Witness Report for the 2000 trial: pp. 679-682 at www.hdot.org ("Evidence.")

2. David Irving, "L'Express: 'Tout y est faux"—Everything About it is Fake. French Make a Clean Breast: Admit Forty-seven Year Auschwitz 'Gas chamber' Fraud," Action Report #9, May 1995. See also van Pelt, The Case for Auschwitz pp. 58 and van Pelt, Expert Witness Report: pp. 682, 683.

3. Ibid.

4. Robert Jan van Pelt, "A Site in Search of a Mission," in Anatomy of the Auschwitz Death Camp: p. 145; Danuta Czech, Auschwitz Chronicle 1939-1945 (Henry Holt, 1989): p. 135.

5. Deborah Dwork and Robert Jan van Pelt, Auschwitz: 1270 to the Present (W.W. Norton, 1994): pp. 363, 364.

6. van Pelt, The Case for Auschwitz: p. 58.

7. Ibid., pp. 224-226; KL Auschwitz Seen by the SS (Auschwitz-Birkenau State Museum, 1995): p. 130.

8. van Pelt, Expert Witness Report for 2000 trial: pp. 514, 515.

9. Filip Müller, Eyewitness Auschwitz: Three Years in the Gas Chamber (Ivan R. Dee, 1979): p. 38

10. Daniel Keren, Jamie McCarthy, and Harry W. Mazal, "The Ruins of the Gas Chambers: A Forensic Investigation of Crematoriums at Auschwitz I and Auschwitz-Birkenau," Holocaust and Genocide Studies, 18(1), Spring 2004: pp. 68-103. For the discussion on Crema 1 see pp. 97-99 and photographs in center section.

11. Ibid., p. 98.


http://www.hdot.org/learning/myth-fact/GasChambers//body/1014

-------
Preklad: Michal